Ako som kus zakázaného Slovenska našiel.

Autor: Daniel Hudec | 18.9.2012 o 3:19 | (upravené 18.9.2012 o 22:48) Karma článku: 13,17 | Prečítané:  2273x

Písal sa rok 1969. Posledné nádeje na nastolenie slobodnejšej budúcnosti , ktorú rok predtým tak brutálne pošliapala čižma ruského vojaka, sa začali roztápať pod ťarchou nastupujúcej normalizácie, keď sme sa s rodičmi prisťahovali do skromného učiteľského bytu v bratislavskej mestskej časti Devín.

Premostenie Sihoť - kamenolomPremostenie Sihoť - kamenolom
V tej dobe to bola malá pohraničná obec blízko Bratislavy, s dvoma krčmami, MŠ, ZDŠ , kostolom a samoobsluhou socialistického typu, v ktorej bolo treba všetko kúpiť pre istotu ráno. Niečo cez 600 obyvateľov. S Bratislavou bola spojená jedinou linkou MHD č.29, chodiacou v priemere raz za pol hodiny. Proste koniec sveta, teda aspoň toho socialistického, zapadákov plný hraničiarov, dobrovoľných strážcov hraníc a PS VB. Nikto z mladších generácií, ktorí dnes poznajú Devín ako nádhernú mestskú časť lukratívnu na bývanie, ako cieľ turistov, cyklistov alebo milovníkov prírody, posadenú do scenérie ohraničenej z jednej strany siluetou historického hradu nad sútokom dvoch riek a z druhej úpätím Malých Karpát, by neuveril, keby sa mohol vrátiť v čase, ako pochmúrne to tam vyzeralo v spomínaných rokoch. Domy ošarpané, šero chabo osvetlených uličiek, priechod popod hrad k sútoku riek na občiansky preukaz len pre domácich, obec zahalená do oceľového šatu ušitého z pletiva hraničného plotu, ostnatého drôtu a tabúľ s krátkou výstrahou: Hraničné pásmo – vstup prísne zakázaný ! Narodili sme sa v klietke. Preto nám ako mladým chalanom nebolo divné to okolie, zvykli sme si na vojakov strážiacich svetlé zajtrajšky socialistickej budúcnosti, ktoré potom nikdy neprišli. A oni si zvykli na nás, čo mali s nami robiť. Zariadili sme sa po svojom, po skončení vyučovania sme behali po kopci Kobyla, mimochodom už vtedy prírodnej rezervácií, zákaz – nezákaz. Stavali bunkre, strieľali z prakov alebo vzduchovky v lese, hrali sa na indiánov alebo partizánov, keďže Nemci vtedy ešte neboli v kurze. V zime sme chodili korčuľovať a hrať hokej pod hradné bralo na Moravu, nebolo to povolené, vedeli sme, že nás úpenlivo pozorujú, ale nechali nás zabaviť sa až kým sa nezotmelo. Keď sme podrástli, sedávali sme s gitarou v záhrade reštaurácie pod hradom, robili veci obvyklé, ako zvykli robiť tínedžeri tých dôb, a plánovali budúcnosť. A postupne si uvedomovali, že z jednej strany je limitovaná číhajúcim imperialistickým nepriateľom, akási ohraničená – plotom, ktorý bol však nelogicky postavený tak, že obmedzoval nás. Veľa krát sa človek musel zamyslieť stojac a pozerajúc na neprístupné územie, kúsok pred touto železnou oponou, ako to môže asi byť tam na druhej strane, za riekou. Ako asi vyzerajú ostrovy Sihoť alebo Pavlov ostrov, ktoré sa ukrývajú v zeleni a za pichľavými prekážkami vytvorenými ľudskou hlúposťou popri ceste na Devín. Prečo niekto vyvolený tam môže vstúpiť, poľovať alebo rybárčiť, a ostatným je to pod reálnou hrozbou smrti zastrelením upreté. A potom to prasklo, prišla takzvaná zamatová. To už som na Devíne nebýval, ale nenechal som si ujsť príležitosť, vziať si kúsok toho poondiateho devínskeho plotu, keď sme ho v eufórií slávnostne rozoberali. Komunisti a ich pohrobkovia sa v tej dobe radšej stiahli, aby mohli v ústraní zregenerovať a vrátiť sa v novom šate a plnej sile postupne naspäť k moci. Ich poskokovia, pomocníci pohraničnej stráže a PS VB sa v Devíne predbiehali v likvidácií relikvií starého režime, asi vo vidine črtajúcich sa nových možností rozvoja budúceho turistického ruchu. Starí Devínčania začali rozpredávať svoje zanedbané nehnuteľnosti za babku bývalým vekslákom a vlastne kade komu, kto naškrabal za socializmu nejaký kapitál, neuvedomiac si, akú osudnú chybu v tej chvíli robia. Nová éra sa mohla začať, karty boli rozdané. A my sme rýchlo v návale nových povinností a výziev zabudli, kto to celé spôsobil, kto to postavil a kto to strážil. Ten plot predsa. Zabudol som ísť na druhú stranu rieky, kam som sa toľko krát pozeral spod devínskeho brala, zabudol som na neprebádané ostrovy popri devínskej ceste, zabudol som na pochmúrne šero Kremeľskej ulice s jesenným sychravým počasím a príchuťou zle zhoreného uhlia zohrievajúceho tie ošarpané domy. Spal som. A ako sa to často stáva, precitol som náhle, neočakávane a náhodou. Na slávnostnom oficiálnom otváraní neoficiálneho cyklomosta z Devínskej Novej Vsi do Schlosshofu. Cyklomostu Chucka Norrisa, Slobody alebo Marie Terézie, to nie je podstatné. Mosta, ktorý spojil niečo, čo vo mne ešte z mojich mladých čias malo zostať navždy rozpojené. Konečne som získal možnosť zaisť bicyklom na druhú stranu rieky a pozerať sa na majestátny hrad plný histórie aj národnej hrdosti , ktorí sa vypína na Devínskom brale. Cestou domov si pozriem aj ostrovy popri devínskej ceste , nádejal som sa, spomenúc si po 22 rokoch na neprístupné územie, ktorého využitie nám odoprel bývalý režim. Nepozrel. Prvý šok nastal hneď za Devínom, kde napriek tomu, že mnohé cyklistické mapy a sprievodcovia uvádzajú existenciu ucelenej tzv. Moravskej cyklotrasy , realita je trošku iná. Železná opona už síce neskrášľuje devínsku cestu, ale 100 násobne väčšia frekvencia cestnej premávky oproti časom minulým zaručuje, že namiesto smrti zastrelením vám hrozí smrť po kolízií s automobilom. Z rozprávania starých Devínčanov som už dávno vedel, že na Devín by sa dalo bezpečne a v podstate ihneď dostať cez ostrov Sihoť, kde sú vybudované a dodnes zjazdné ako dve mostné prepojenia , tak aj cesty, ktoré využívali ešte hraničiari. Tak prečo tu musím riskovať život uprostred nebezpečnej cesty ? Lebo ako som postupne zistil, Sihoť ostal aj po páde starého režimu pre občanov bežnej kategórie naďalej prakticky neprístupný. Nie však pre poľovníkov, ťažbu dreva alebo rybárov, 235 hektárov revíru pomaly v meste je slušná nádielka. Znovu je obklopený tabuľkami, len výstraha pre bežného občana sa zmenila, že vraj všetko je pásmo 1.stupňa hygienickej ochrany vodného zdroja. Takže z toho vyplýva, že hlavný cestný ťah na Devín je potom asi pásmo 2.stupňa ochrany, že ? A pátram ďalej, čuduj sa svetu, po prvých zmienkach aspoň o čiastočnom využívaní ostrova občanmi sa 4.4.2012 krajským úradom životného prostredia rýchlo odklepne celé územie do kategórie 2. a 3.stupňa ochrany prírody, čo však nevylučuje prítomnosť turistu na vyznačenom chodníku. A čo ťažba dreva v 1.stupeň HO VZ ? Čo hľadajú stromy a lesný porast pri vodnom zdroji ? Položím jednu otázku, vyvstanú z toho dve ďalšie. Je to celé ako zlý sen, daja vú, výsmech do tváre občana. Už sú tu zase, už dorástli nové komunistické kádre, ktoré sa vedia obracať. Ohýbajú zákony, prispôsobujú vyhlášky, objednávajú si za peniaze daňových poplatníkov toľko odborných stanovísk, až jedno vyhovie ich predstave a potrebám. A hlavne, budú vám tvrdiť do očí, že biela je čierna a opačne, v tom vždy boli a sú majstri. Bol som sa tam predsa len pozrieť, lebo som si to sľúbil. Cez strážený most neprejde nikto bez špeciálneho povolenia jedného jediného človeka v Bratislave, ten je zabezpečený ako iransko – iracka hranica. Zase, alebo ešte. Na ostrove sú komunikácie v dobrom stave, chodia tam bežne služobné autá, nákladné na ťažbu dreva nevynímajúc. Takisto sú tam zdevastované torzá stavieb bývalých vodárenských zariadení, služobné byty, to kompetentným orgánom zjavne nevadí . Tak na čo sa to tu hráme ? Už nebudem spať, nedám pokoj, pokiaľ sa toto ukradnuté územie nevráti späť občanom tohto štátu. Aj keď po vyše 60 rokoch kontinuálnej okupácie ostrova vyvolenými pod rôznymi zámienkami, už nezabudnem. Už nechcem mať nič rozpojené, už žiadne kompromisy s minulosťou a zhovievavosť so súčasnosťou, ktorá sa tak nenápadne krok za krokom začína podobať Devínu z roku 1969.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?